Zivot a la Ghana

PRAVIDLA STOLOVANIA

Asi hned uvodom k nadpisu, ze v podstate existuju len dve „pravidla” a tiez ze „stolovanie” sa praktizuje nie tak casto ako u nas. Ak zrovna nejdete do restauracie 4 Ghana Cedis a vyssie (ekvivalent 4 USD, cize na nase okolo 90 Sk, co je tu vyssia kategoria restauracii), na mnohe pre nas bezne zvyklosti pri stolovani mozete rovno zabudnut.
Existuju v podstate iba dve pravidla: Zasadne jest pravou rukou (to iste plati aj pri podavani peniazov, akehokolvek predmetu alebo iba na potrasenie rukou, vzdy to musi byt prava, v opacnom pripade je to urazka). Tym druhym pravidlom je vzdy ked je niekto naokolo ked jete, treba povedat: „You are invited”, co znamena „Si pozvany”. Pre mna osobne tazko pochopitelne, preco by som mala chciet kazdeho „pozyvat” do mojho taniera (o to viac ze jedia priamo rukami a stane sa ze niektori nepovazuju za potrebne si ich umyt mydlom). Ale po case som si zvykla, a teraz uz obcas tuto veticku zo seba dostanem aj ja, ale len ak ide o blizkych priatelov, ponukat len tak kade komu mi este stale nejde. Napriklad ak pridete do poulicneho obchodiku, kde predajcovia robia naozaj vsetko – dojcia deti, spia, jedia – tak vas tiez pozyvaju. Staci vsak zdvorilo podakovat a je to. Co sa tyka pojmu „stolovanie”, na to si drviva vacsina Ghancanov vobec nepotrpi. Na servitky, prestrete taniere a plny zasobnik priboru na stole pekne naaranzovanych na obruse a s cistym poharom, hm, velmi tazko. Ked uz domaci nahodou nejedia rukami, tak potom urcite ciahnu po velkej lyzici. Na pouzivanie vidlicky a noza prilis zvyknuti nie su, tato dvojka skor ide mne ako cudzincovi. Napoje vacsinou predavaju v sklenenych flasiach a ponuknu vam k nim slamku, ktoru si sami vyberiete z obalu. Na poziadanie v restauraciach dostanete aj pohar. V poulicnych „Chop baroch” si vsak treba vystacit bez nich. Tiez Ghancania oblubuju hned po jedle pit vodu – sackovu pollitrovu ladovo studenu vodu vypiju na par glgov. Mozno je to aj tym ze v 99% pripadoch je jedlo stiplave, takze ich potom smadi. Tiez v porovnani so Slovakmi pouzivaju menej soli, zato vsak ovela viac korenia. Treba si vsak davat dobry pozor kde jest a kde nejest. Vseobecne hygiena moc ludom nehovori, najma tym v poulicnych obchodoch a vsetko naberaju tak ako pride – rukou. No a kedze sme si povedali ze vsetko treba podavat a prijimat pekne pravou rukou, v tej istej ruke sa podavaju tak peniaze ako aj ryba na vas tanier.
Treba vsak ocenit ze pri jedeni ovocia to mate naozaj „full service” (v plnej vybave). Po uliciach sa v akukolvek dennu hodinu premavaju zeny s kosami na hlavach predavajuc papaje, ananasy, banany, manga, avokada, jablka, hrozno.. Predavanie kokosov sa zda byt muzska domena, snad kvoli tomu ze treba riadne sekat velkou macetou aby ste orech rozluskli. Ovocie vsak predavaju i muzi, vacsinou „furikuju” po celom meste naklad ananasov alebo kokosovych orechov. Staci zaSSSSkat, oni k vam pridu, vyberiete si napr. Ananas a oni vam ho tam hned na mieste osupu, daju do plastikoveho vrecka, nasekaju na drobne kusky, pridaju sparatko a to vsetko vlozia do neodmyslitelnej druhej ciernej tasky. Ananas stoji okolo 50-70 Pesewas (10-15 Skk), zavisi od velkosti. Cerstvy kokos stoji okolo 30 Pesewas (7 Skk), papaja 30-50 Pesewas (7-10 Skk), avokado sice nekupujem, ale je to tiez okolo 7 Skk. Ked si chcete kupit kokos, tak sa vas spytaju ci chcete „Hard or soft” – „tvrdy alebo makky”. Ono vsetky kokosy ktore predavaju su zelene, takze zabudnite na Bounty reklamu s padajucim hnedym kokosom. Rozdiel je v duzine, tie makke kokosy maju duzinu mensiu a taku mazlavu, ako keby gel. Tie tvrde kokosy uz chutia viac ako klasicky kokos, s riadne vyvinutou bielou duzinou do ktorej sa da zahryznut. Ked uz mate vyber uspesne za sebou, najprv macetou pre vas odfiknu vrsok orecha, takze majte pripravene obe ruky volne, lebo vam orech podaju a vy sa napijete cerstvej stavy. Ak zrovna nemate riadnu labu, tak priemerne velky Ghansky kokos urcite jednou rukouo neobciahnete. Potom orech podate naspat a tentokrat ho rozpolia a vylupnu pre vas duzinu. Ak si nedate pozor tak vam ju pochytaju spinavymi prstami (to viete na bielom kokose to velmi vidno..) tak, ze ho uz ani nebudete mat chut jest. Ked ale natrafite na „uvedomeleho” predavaca, ten vam to pekne zabali do sacku a je to. To iste plati o ananase, tu su s hygienou celkom ok. Plati sa vzdy po tom, co vam tovar podaju do ruky, velakrat az po tom, co im ukazete bankovku a oni pripravia pre vas vydavok. Stane sa totiz, najma pri drahsich tovaroch (napriklad kupovanie ryb), ze si cenu napriek predoslemu vyjednavaniu nakoniec rozmyslia, ale to uz ste im dali vacsiu bankovku a k vydavku sa uz nemusite vobec dostat.
Ale podme spat k pravidlam stolovania. Stala sa mi taka dost smiesna prihoda. Obcas chodim na obed s kolegovcami, tak sme tak raz sedeli s kolegynou, rozpravali sa kym nam pripravovali jedlo a ked uz jedlo bolo konecne na stole, zrazu vidim ako si kolegyna prilozila ruku na celo, laket oprety o stol, silno zavrela oci a mihali sa jej pery. Tak som sa zlakla ze ci jej zle neprislo alebo co, ale nastastie kym som sa jej stihla spytat, tak prestala a potom mi doslo, ze to sa modlila. Uuups, skoro pruser, hehe..:) Uz som spominala ze Ghancania su velmi nabozensky zalozeni, takze sa modlia pred kazdym jedlom, ale jednotlivo a potichu, sami pre seba. Za ten cas kym sa domodlia sa mi aspon podari ziskat malinky naskok, lebo ako opisem neskor, jedia velmi rychlo. Dalsim rozdielom v stolovani je to, ze tu sa necaka kym vsetci dostanu jedlo na stol. Dostanes jedlo, zacni jest.. Potrpia si najma na to, aby jedlo bolo horuce. Tolkokrat co som si uz popalila prsty na ich „soups” (doslovny preklad polievky ale v ich zmysle skor omacky), to sa uz snad ani neda zratat. Ale verte ci neverte, aj pri teplotach vzdy okolo 30 stupnov, jedlo velmi rychlo chladne a najma spociatku ked mi trvalo sto rokov kym sa mi podarilo nabrat prstami susto, namocit to do stavy a uspesne dopravit do ust, tak uz nielen ze vsetky kolegovci davno dojedli – lebo je sa tu velmi rychlo, ale aj moja omacka vychladla. Tiez pri umyvani ruk nejdu k riadnemu vodovodnemu kohutiku (lebo velakrat ziadny ani nie je..), ale vodu vam prinesu v miske priamo na stol a umyjete si ju saponatom na riady. Ten je tu velmi oblubeny a ocividne multiucelny. Umyvaju si nim ruky takmer vzdy. Tiez nie je ziadny problem ak si jedlo zoberiete na kolena, sadnete si na zem, na lavicu alebo pod strom, no proste hocikde sa ocitnete a chcete jest. Tiez take ako spolocne stolovanie doma s celou rodinou nie je povinnostou, mozno i kvoli tomu, ze ich rodiny su zvacsa velke, tak by to asi bol dost komplikovane vzdy na vsetkych cakat. A este jedna pikoska: koze zo zvierat (najma bravcove) su tu vyslovena pochutka, a tiez po „dojedeni masa” (hehe, velmi europske) - napriklad kura, ryby - tu kosti na tanieroch po domacich tazko najdete. Oni ich totizto zjedia. Stretla som sa s par ludmi ktori kosti radi nemaju, ale vacsina si rada „pochrume” na kostiach na konci jedla. Ja som to radsej neskusala jednak preto, ze nevidim na tom nich chutne a aj kvoli mojim zubom, s ktorymi sa moc necitim na aktivne chrumanie a potom nedajboze navstevu u zubara..

DOKTORI & ZUBARI
Inak ked sme uz pri zubaroch, je uplne neuveritelne ze drviva vacsina Ghancanov nikdy v zivote nebola u zubara. Chapete tomu? Neexistuje tu nic take ako povinne prehliadky u doktora a napriek tomu ze Ghancania mau krasne zuby, zubara malokto z nich kedy navstivil. Taktiez Ghancania nemaju svojho vlastneho „doktora/obvodneho”, ale len preferovanu nemocnicu kde v pripade toho ze su chori zajdu. Vacsinou je to kvoli malarii, ale ak to nie je naozaj vazny stupen malarie, tazko do nemocnice Ghancana dostanete. Malariu totiz povazuju za taku samozrejmost, ze si ju vacsinou vyliecia sami nakupom „oblubenych” antimalarik v lekarni. Tie najlacnejsie dostat uz od 1 Ghana Cedi (23 Skk) a tie drahsie, kvalitnejsie, okolo 20-30 Ghana Cedi (400Sk – 600Sk). Nastastie v mojom pripade vsetky zdravotne naklady za mna hradi firma, cize mam o starost menej. Doteraz som bola chora len niekolko krat, v podstate nic vazne, iba jedna malaria v Decembri a potom taka klasika ako hnacky a potom prechladnutie z klimatizacie, ktora vzdy fici na plne vo vacsine kancelarii kde sa pracujem.

Zlodeji vs. ja

Zlodeji vs. ja – 2:2

Je to smutne ale je to tak. Opat ma okradli.
ZLODEJI vs. JA - 1:0
Po mojej uvodnej skusenosti so zlodejmi v jednom z najluxusnejsich hotelov Accre, ked mi ukradli so sedadla vedla mna celu tasku a prisla som o hotovost, mobil a USBcko, dalsia nemila skusenost pokracovala asi dva tyzden neskor.
ZLODEJI vs. JA - 1:1
Tentokrat to bolo za bieleho dna v shared taxi – cize taxiku do kotreho sa nasukaju okrem vodica dalsi styria ludia, lacnejsie ako klasicky taxik kde platite cele auto a o trochu drahsie ako tro tro. Nic netusiac som nastupila do auta kde uz sedeli styria ludia, vratane matky s malym dietatom, starej zeny a muza. Po chvili jazdy taxikar zastal pri krajnici, otocil sa ku mne a nakazal mi ze mam poriadne zatvorit dvere. Ako som sa poslusne snazila „poriadne zatvorit dvere” – to viete vacsina aut v Ghane je tak rozpadnutych, ze niekedy je naozaj problem dvere zabuchnut, citila som ze sa mi pohla taska na kolenach. Otocila som sa k starej zene ktora pri mne sedela a nacapala som ju s celou rukou ponorenou v mojej taske. To uz moje peniaze boli poschovavane po aute, nastastie nic ine som v taske ani nemala, kedze mobil mi ukradli pred dvoma tyzdnami. Poriadne som na nu nahulakala, pozbierala som vsetky peniaze, ale bola som taka nastvana ze ma ani nenapadlo zobrat si cislo taxika (kazdy „legalny” taxik ma ciselny kod nalepeny zvonku na prednych dverach z oboch stran) alebo ist s tou zenskou na policiu. Bola som velmi vytocena najma kvoli tomu, ze ma iba nedavno okradli, a teraz ma zenska sediaca pri mne tu drzot hrabat sa mi v taske. Vsetci co sedeli v taxiku sa tvarili ze ako nic sa nestalo a nikto nic nevedel, a mne az dodatocne doslo ze v tom boli vsetci do jedneho ako tam sedeli. Samozrejme ani nesli mojim smerom, takze som musela vysadnut a zaplatit za drop-in (klasicky taxik s jednym zakaznikom) domov. Takze o skusenost bohatsia, tentokrat okrem stratenych nervov bez dalsich strat.
ZLODEJI vs. JA - 2:1
Niekedy v Decembri sme isli na plaz, skupina kamosov v aute. Isli sme na verejnu plaz, ze aspon usetrime peniaze za komercnu plaz. Popri pobrezi je vzdy kopec vselijakych typkov co vas lakaju parkovat prave na ich miesto ktore potom strazia, alebo radsej by som mala povedat, „strazia” v uvodzovkach. Tak sme na jedno take miesto zaparkovali, zaplatili mu a islo na plaz. Ked sme sa k autu vratili, tentokrat nam ukradli „iba” hotovost a mobily nechali. Takychto zlodejov domaci volaju, ze to „nie su vlastne naozajstni zlodeji, lebo ukradli „iba” peniaze.. Pre mna vsak zlodejom zostava kazdy, kto ukradne hocico, hoci aj vo firme vodu z chladnicky (a to sa mi uz stalo strasne velakrat) Ale naspat k ukrandutym peniazom z auta. Medzitym samozrejme straznik zmizol spolu s hotovostou.. Kamosi Ghancania s ktorymi som tam bola iba pokrcili plecami ze co uz, ja som bola nastvana ze az. Kedze som bola vsak v mensine, tak sme len odisli. Neskor som sa dozvedela od inych stazistov – belochov, ze sa im stalo toto iste v tej istej oblasti, ale oni im aspon zburali „parkovisko” z palmovych listov. To je jedna z crt domorodych ludi. Radsej veci odmlcia ako keby malo prist ku priamej konfrontacii, ktoru vacsinou povazuju za neslusnu a utocnu, nezavisle od toho ako velmi su v prave. Vyhlasia ze je to „gone and forgotten” – presle a zabudnute, a to aj ked sa to prave stalo a dalej to neriesia. Ja ale s mojou povahou myslim k takemu flegmatizmu nikdy nedospejem a ked raz viem ze mam pravdu tak to poviem a hotovo.
ZLODEJI vs. JA - 2:2
Minuly vikend sme mali konferenciu v hotely v Accre. Okrem AIESEC ludi bol v konferencnej miestnosti jediny zamestnanec hotela, ktory sa staral o ozvucenie. Druhy den sme isli na veceru, ja som sa zdrzala dlhsie v konferencnej miestnosti, takze na miesto hodinovej prestavky som na veceri stravila len 20 minut. No a hadajte co. Za tych 20 minut mi zmizol zo zazipsovanej tasky mobil. Samozrejme chlapik zmizol tiez. Bohuzial uz som mala skusenosti ako na to ked v hotely nieco ukranu, takze sme isli na recepciu a ako hlavneho podozriveho som uviedla toho zvukara, kedze on bol jediny zamestnanec hotela ktory sa permanentne pohyboval v nasej konferencnej miestnosti. Recepcna s kolegom zavolali hlavnemu zvukarovi, ktory mal ostatnych na starosti a ten po otazke ze kto mal v ten cas sluzbu zacal hned zatlkat. Dozvedeli sme sa, ze su to vlastne bratia a ze po telefonate a par vyhrazkach ze to povedia majitelovi ak sa obil nenajde, chlapik prehladal dom kde spolu s bratom ziju a zavolal nam spat, ze jeho brat priniesol domov telefon. Takze tentokrat bod pre mna, rano sa mi mobil vratil. Ze vraj toho chlapika vyhodili, ale uprimne, ako cudzinec sa pravdu tazko dozvediet, lebo velakrat vam ludia povedia to co chcete pocut aby sa vas „zbavili” a ne to, co je naozaj pravda. Aspon ze sa mi mobil uspesne vratil.
..A TI OSTATNI ZLODEJI..
Z tych „serioznych” okradnuti je to vsetko. Snad este spomeniem take tie „zlodejstva co sa vobec nerataju” a v podstate su ovela nevinnejsie ako tie kde ide o peniaze, telefony atd.. Vo firme kde pracujem som si uz davno zvykla nenechavat ziadne pera na mojom stole. Ak to spravite, garantujem vam, ze do hodiny vam vsetky pera zmiznu. Takto sa to tahalo prvych niekolko tyzdnov a ja som tomu nemohla uverit, ze by mi moji kolegovia tieto pera neustale brali. Kedze mi ale priemerne mizlo 5-10 pier tyzdenne, konecne som pochopila ze ak chcem mat nieco na pisanie, tak si pera musim schovavat. To iste plati o chladnicke v kuchynke. Sice si tam mozete nechat co chcete, ale najma ak je to voda, tak si mozete byt isti ze vam tam dlho nevydrzi a castokrat zmizne skor ako sa nazdate. To iste plati o kockovanom cukre, vreckovom caji. Takze kockovany cukor a caj mam vzdy pri sebe v zasuvke mojho stola, zamknuty na klucik. A kvoli vode si radsej zbehnem parkrat denne do mojej izby par metrov od prace, alebo ju mam vzdy polozenu na stole, cize pod dohladom.